Podpora dáva nádej
Bohuslava Bánová je našou dobrovoľníčkou aj sponzorkou. Pozná našu prácu, príbehy detí. Ich život videla
na vlastné oči vlani počas svojej cesty v Keni. Odtiaľ je aj malé
dievčatko Julia, ktoré tam spoznala a podporuje.
S Integrou spolupracuješ už dlhší čas, podporuješ
aj dieťa. Prečo?
K podporovaniu
dieťaťa cez Nadáciu Integra som sa dostala cez mojich rodičov. Keď sme boli so
súrodencami tínedžeri, otec podporoval v začiatkoch projektu Malaika dve
deti Joba a Dorin. Občas sme od nich dostali listy či malé darčeky, pamätám si
napríklad drevenú žirafu. Keď prišla doba Facebooku, Job mi občas písal správy
a oslovoval ma „sestra“. Vždy zdôrazňoval, aké je preňho privilégium
chodiť do školy. Aký je vďačný za túto príležitosť môjmu otcovi. Vždy písal
o svojich výnimočných výsledkoch s istou hrdosťou. Podporu dostával
až kým neskončil vysokú školu, počas ktorej sa aj oženil a mal prvé dieťa.
Príklad z rodiny bol teda kľúčový pri tvojom
rozhodovaní?
V tom čase som aj ja
študovala na vysokej škole, zaoberala som sa vzdelávaním detí zo znevýhodneného
prostredia. Zaujímala ma problematika rozvojových krajín, špeciálne Afriky, a všetky
problémy s tým spojené ako je korupcia, nezamestnanosť, závislosť krajín
na pomoci. Uvedomila som si, že jeden z najdôležitejších nástrojov na
vymanenie sa ľudí z chudoby je práve kvalitné vzdelanie.
Čo bolo potom?
Keď som dokončila
školu a začala pracovať, rozhodla som sa podporiť aj ja jedno „dieťa“ cez
integrácky projekt Malaika. V tom čase hľadali sponzora pre mladé dievča
Stellu, utečenkyňu genocídy z Rwandy, ktorej pomáhal práve Job, môj „brat“.
Chcela sa stať kuchárkou. To mi bolo sympatické, sama rada varím a pečiem.
Po troch rokoch štúdia na strednej odbornej škole sa vyučila za kuchárku. Bolo
to akurát v čase, keď som dostala príležitosť vycestovať do jedného
z projektov Integry – školy Beacon of Hope v Keni – kde som mohla počas
jedného týždňa pomôcť so školeniami pre učiteľov. Počas tohto pobytu som mala
príležitosť osobne stretnúť aj Joba aj Stellu. Bolo to veľmi vzácne stretnutie.
Podporuješ dieťa z detského domova Praise Gate,
prečo práve odtiaľ?
Počas mojej cesty v Keni
sme navštívili detský domov Praise Gate, kde cez Integru podporujú Slováci deti.
Keďže som posledné tri roky pomáhala nadácii s propagáciou pomoci deťom v
Afrike na rôznych podujatiach a festivaloch, vedela som o tomto detskom
domove veľmi veľa. Od začiatku som bola rozhodnutá, že ďalšie „moje“ dieťa bude
práve odtiaľ. Keď sme sa tam dostali po hlinenej hrboľatej ceste, bola som prekvapená
jednoduchosťou domova. Plechový dom, veľa detí na malom priestore. No napriek
tomu – smiech, spev, a neskutočná pohostinnosť.
Stretla si sa so „svojím“ dieťaťom osobne. Aké to bolo?
Julia bola
v tom čase nová, najmladšia zo všetkých detí, priniesli ju iba pár dní
pred naším príchodom. Bolo to krásne malé dievčatko ako z fotografií
o Afrike. No keď nás uvidela, rozplakala sa. Bieleho človeka zjavne nikdy
predtým nevidela. Neveriacky sa na nás pozerala. Vedela som, že pre ňu a ďalšie
tri nové deti budú hľadať sponzorov.
Neviem, či som si ju
vybrala. Nevyberala som si konkrétne dieťa. Vybrala som si projekt, ktorý chcem
podporovať. Bola to „náhoda“, že to bola práve ona, ktorá potrebovala sponzora v tom
čase a ja som mala možnosť spoznať ju aj osobne. Chcela som malé dieťa,
ktoré budem môcť vidieť rásť a rozvíjať sa. A čím mladšie podporím,
tým skôr bude mať šancu pre život mimo chudoby.
Čo ti dáva podpora afrického dieťaťa?
Nádej. Je toľko
detí, ktoré potrebujú pomoc, toľko detí, ktoré pomoc nikdy nedostanú. Toľko
potrieb tohto porušeného sveta, toľko problémov. Často sa cítim úplne
beznádejne, bezmocne niečo ovplyvniť. Kladiem si otázku, ako pomôcť, či to má
vôbec zmysel. Je to len jedno dieťa, jeden projekt. No pre Juliu to zmysel má.
Má šancu vyrásť v bezpečnom prostredí. Naučiť sa čítať, písať. Možno raz
nájsť nejaké povolanie, ktoré jej pomôže uživiť seba a svoju rodinu.
A v tom je nádej. Možno sa zdá, že Julia je len jedna, no jedna,
ktorá bude môcť žiť plnohodnotný život.