Mirka, počas tvojej návšetvy Kene, si mala príležitosť po prvý raz navštíviť Maureen, dievčatko, ktoré už dlhšie podporuješ. Aké boli tvoje prvé dojmy zo stretnutia?

Toto prvé stretnutie bolo veľmi príjemné. S Maureem si píšeme od začiatku tohto roka. Veľmi som sa tešila. Aj ja aj ona, že sme sa videli, stretli a mohli sa porozprávať.

Na naše prvé stretnutie som prišla nečakane, kedy ona nevedela, že prídem. Ja som najprv chcela počkať na pani riaditeľku a oficiálne sa s ňou privítať a zoznámiť. Ona tam práve umývala dlážku, keďže oni tam majú rozdelené, kto čo robí. Takže ani ja som nevedela presne, či je to ona. Ale keď sme sa potom rozprávali, hovorila mi, že keď ma zbadala, hneď vedela vo svojom srdci, že to som ja. Bolo to veľmi milé.

Ako ste spolu trávili čas počas tvojej návštevy?

Najprv mali deti pripravený program, pesničky, ktoré spoločne zaspievali. Potom sa ma pýtali všelijaké veci o Slovensku a potom sme sa išli prejsť. Maureen mi ukázala, kde majú záhradu, susedov, kadiaľ chodí do školy.

Praise Gate je detský domov. Tieto deti nemajú svojich rodičov. Ako si vnímala ich fungovanie?

Áno, je to taký detský domov rodinného typu. Rozprávala som sa aj s pracovníkmi, čo tam pracujú a starajú sa o tie deti. Aj tie deti si navzájom pomáhajú. Snažia sa tam vytvoriť rodinnú domácu atmosféru. Deti si navzájom pomáhajú aj s úlohami, spolu varia, či pracujú v záhrade.

Všimla si si nejaké rozdiely medzi africkými deťmi a slovenskými ak ich porovnáš?

Ťažko sa zovšeobecňuje, že aké je africké dieťa a aké slovenské. Podmienky afrických detí nepoznám až tak dobre. Ale napríklad, čo som si všimla počas svojej návštevy, tie deti sa dokážu zahrať s jednoduchými vecami. Napríklad deti na ulici naháňajú koleso. Detská fantázia sa zahrá aj s úplne jednoduchými hračkami zatiaľ čo u nás deti chcú stále nové a nové hračky a nestačí im to čo majú.

Čo ťa najviac dojalo počas návštevy?

Bola som veľmi rada, že som vyrastala a žila na Slovensku, je to tu úplne iné. Tie deti tam nemajú nikoho, sú odkázané sami na seba. Lucy robí naozaj obrovský kus práce, keď sa stará o tie deti, ktoré pozbierala a majú vytvorený svoj domov.

Prečo si sa rozhodla adoptovať si dievčatko na diaľku?

Pre mňa Afrika už dávnejšie bola taká tutovka, kde by som sa chcela pozrieť. Zaujímala ma aj ich kultúra aj ako tam žijú ľudia. Keď som skončila vysokú školu, tak som bola tri mesiace na stáži v Burkina Faso, kde som videla, že naša malá suma peňazí môže niekomu v Afrike zmeniť život alebo zabezpečiť stravu, školné poplatky atď. Takže keď som sa vrátila, tak som si zaumienila, že keď si nájdem prácu, tak hneď z prvej výplaty si adoptujem nejaké dieťa na diaľku. Najprv som mala jedno dieťa z Etiópie, ktoré potom vypadlo z tohto programu, tak potom sa ma nadácia Integra spýtala, či chcem pokračovať v podporovaní niekoho iného. Tak som súhlasila.

Chcela by si niečo odkázať našim čitateľom?

Možno taký odkaz, že niekedy si ani neuvedomujeme, že čo všetko tu máme. Samozrejme aj my máme svoje problémy a ťažkosti. Ani tu nie je všetko jednoduché a ľahké. Ale keď sa pozrieme na celý globálny svet, tak väčšina ľudí sa borí aj s omnoho väčšími problémami a sú to existenčné problémy. Aspoň takýmto spôsobom môžeme niekomu pomôcť. Je to iba kvapka v mori čo nezmení celý svet. Ale niekomu to môže zmeniť život.

Video rozhovor>>>