"V Keni som zistil, že dostávame (ako sponzori) omnoho viac, ako dávame", povedal Peter Vrbinčík v rozhovore pre Integru po tom, ako sa spolu s dcérou vrátili zo svojho prvého výletu v Keni. Dôvodom ich návštevy bolo, okrem dobrodružstiev a zážitkov, aj naplánované stretnutie s Yvonne - dievčatkom, ktoré podporujú v štúdiu na škole Sv. Anny prostredníctvom programu nadácie Integra Malaika. Videá z ich zážitkov si môžete pozrieť tu: TAPA, Sv.Anna.

Najprv som sa orientoval na to, kedy sa uvidím a zvítam s dcérou Rebekou, ktorá išla skorším lietadlom. Všetko išlo tak krásne hladko, že som bol z toho milo prekvapený. Nemal som žiadne šokujúce dojmy. Sadli sme do taxíka, začali rozprávať po anglicky a horeli zvedavosťou čo všetko zažijeme, uvidíme...

Prečo ste sa rozhodli práve pre návštevu Kene? Nie je to tradičná dovolenková destinácia pre slovenských turistov.
Celý príbeh súvisí s priateľstvom s Bussardovcami. Poznáme sa už veľa rokov, prostredníctvom nich sme si „adoptovali" Silasa v prvom projekte Nadácie Integra a neskôr Yvonne. Navyše som bol vždy zasnený do Afriky, čítal som rád Alberta Schweizera, putovania Davida Livingstone a tak Afrika vždy bola v mojich cestovateľských túžbach. Tak sa myšlienky a túžby spojili.

Teda nebola to tradičná dovolenka, ani som nesedel v all-inclusive hoteli pri pivku a nepozeral na slony..dôvodom bola Yvonne a projekty Nadácie Integra.

Podporovala Vás vo výlete celá rodina?
Máme tri deti, no cesty do Kene sa chytila len 16-ročná Rebeka. A tak sme sa jedného dňa rozhodli, že budeme sporiť na Afriku. Máme sporiace prasiatko kde sme 2 roky hádzali eurá až prišiel čas odchodu. Manželka nás podporovala, ale aj sa o nás bála, to je taký európsky štandardný strach a rešpekt.

Ktoré miesta ste v Keni navštívili?
Týždeň sme bývali v Nairobi, navštívili sme všetky projekty Nadácie Integra pre deti v okolí ale aj Školu Sv. Anny ktorá je v krásnej zelenej krajine pod sopkou Mount Keňa. Jeden deň sme venovali blízkemu safari v národnom parku Nairobi, v sprievode úžasného taxikára Daniela (z kmeňa Kikuju a fanúšika Manchester United). Nebyť jeho bystrého pohľadu, veľa zvierat neuvidíme!

Jeden z projektov - detský domov v Ngong sa nachádza pod krásnymi horami, kde sme s chlapcami z domova prežili úžasný deň. Okrem Kene sme druhý týždeň nášho pobytu v Afrike s priateľom Igorom Blaškom vystúpili na Kilimanjaro v Tanzánii.

Čo Vás počas návštev projektov najviac dojalo?
Neviem posúdiť, ktorý zo zážitkov a dní strávených v projektoch bol najsilnejší. Každý zážitok bol emotívne silný, od rána do večera na nás vplývali emócie ľudí, detí, krajina. Počas siedmych dní cestovania sa to stále stupňovalo.

Naše očakávanie zo stretnutia s Yvonne, ktorú sponzorujeme, bolo veľmi silné - rovnako aj dojmy z prostredia, v ktorom sa nachádza škola Sv. Anny. Ako v raji, na kopčeku stojí internát so školou pre 250 detí, pod ním fara, kde žije pastor so ženou. Všetko bolo zelené, svieže a ťahalo sa do diaľky až k Mount Keňa.

Boli ste navštíviť aj slum. Aký dojem to na vás zanechalo?
Keď sme prvýkrát vošli do školy TAPA, ktorá pomáha deťom zo slumu, tak to na mňa pôsobilo stiesneno - ako salaš kde namiesto ovečiek je takmer 100 detí. Vtedy sme ešte netušili, že je to pre deti malý raj. Pochopili sme to, až keď sme prišli do slumu Kibera, kde nás na návštevu pozvali dve mamičky. Po odpadkoch, blate a výkaloch sme úzkymi uličkami prišli do ich biednych chatrčí - domovov bez kanalizácie, vody, elektriky. Pri pohľade na túto biedu Vám zovrie hrdlo.

V slume nehovoria o kríze a príjmajú daný stav ako svoj život. Mama pracuje denne cca za 1 dolár, a tá šťastná môže nechať dieťa v TAPA, ktorá je pre deti naozaj raj. Môž sa tu najesť, učiť, hrať a hlavne sú v bezpečí.

Aké bolo Vaše prvé stretnutie s Vaším "adoptovanou" dcérkou Yvonne?
V škole Sv. Anny sme sa prechádzali z triedy do triedy (cítil som sa ako inšpekcia z ministerstva školstva), až sme prišli do jednej triedy a Caulene nám ukázala Yvonne. Je to nádherné 8-ročné dievčatko s veľkými očami, trochu introvertné. S dcérou Rebekou sme mali slzy v očiach zo stretnutia, ktoré bolo viac v tichosti a radosti. Vtedy som si uvedomil, že tu viac dostávam, ako dávam.
V tichosti som mal slzy na krajíčku. Nemusel som nič hovoriť.

Vy ste si s deťmi aj zatancovali a zaspievali. Ako to vnímali?
Naše malé slovenské vystúpenie, kde Rebeka spievala a tancovala v kroji a ja som hral na zlobčokoch (goralské husličky), deti veľmi potešilo. Temperamentní Afričania majú blízko k tancu a spevu. Husle videli prvý krát v živote, a tí odvážnejší si hneď vyskúšali horehronský dupák.

Sú africké deti iné ako naše slovenské?
Deti sú všade pekné. Ak tam bolo niečo špecifické, tak je to všadeprítomná spontánna radosť. Slovo „joy" mi najviac pripomína celý pobyt v Keni. Aj napriek tomu, že je tam nebezpečné chodiť po tme a v slume Vás možu aj zabiť, aj tak je radosť všade prítomná. Pohľad na Európu mi odtiaľ pripadal smutný. Európa vyzerá krásne bohatá, ale smutnejšia. Bez ohľadu na to, či ste sirota alebo nie, radosť zo života je v Afrike väčšia.

Prečo podporujete práve deti v Afrike?
Pretože dôverujem Bussardovcom, ich práci ktorú robia s láskou a obetavosťou.

Plánujete sa do Kene ešte vrátiť?
Do Afriky by som išiel aj o týždeň. Sú to moje vízie a modlitby. Ak sa raz vrátim, chcel by som tam žiť každodenný život a pomáhať.

Chcete niečo odkázať čitateľom?
Je pre mňa ťažké niekomu radiť, aby sa obetoval pre tých ktorí žijú v nedostatku. V Keni som si uvedomil, že naozaj veľa nedávame a napriek tomu veľa dostávame.