Dnešný deň sme namierili do Huduma školy, v ktorej je s 8 detí podporovaných slovenskými sponzormi. Medzi týmito deťmi je aj Hana. Dnes sme jej priniesli zo Slovenska nielen list od jej sponzorky Andrei ale aj samotnú Andreu! Prinášame vám rozhovor s Andreou o jej stretnutí s Hanou:

Andrea cez program adopcie na diaľku podporuje Hanu vo vzdelávaní už takmer sedem rokov. Ako vnímala dnešné stretnutie s Hanou? Koľko už Hanu podporuješ?

Už je to takmer 7 rokov.

Čo ťa priviedlo k tejto myšlienke?

Dotýka sa ma, keď sú ľudia v ťažkostiach. Súcitím s deťmi, ktoré sú v núdzi a adopcia na diaľku bola praktickým krokom ako sa podieľať na zmene života niektorého z týchto detí.

Ako si Hanu vnímala v listoch?

Keďže Hanu podporujem už niekoľko rokov, vnímala som jej rast a dozrievania, vidím jej posun. Na začiatku mi posielala len obrázky, postupne začala o sebe písať. Keď sa pozriem na fotku vidím čierne dievčatko, ale cez listy som ju vlastne mohla spoznať a k fotke začať priraďovať určité vlastnosti. Korešpondenciu preto považujem za dôležitú, hoci sa nedá vždy od toho príliš veľa očakávať, lebo Hana je predsa len žiačka ZŠ.

Ako prebiehalo vaše prvé stretnutie? To bol najsilnejší moment z celej návštevy Kene. Bola som v očakávaní aké to bude. Vedela som, že bude prítomná aj jej mamička, ktorej som darovala tašku s potravinami a pár kusmi oblečenia. Prekvapilo ma, že Hana bola veľmi hanblivá. Premýšľala som, či sa jej to spája, kto som, čo pre ňu robím. Bola trošku aj rozpačitá, takže nakoniec bolo veľmi dobre, že jej mama bola na blízku.

Čo si jej dnes priniesla? Z čoho mala najväčšiu radosť?

Najviac ju potešilo to, že som tam bola osobne a určite aj pexeso a omaľovávanky, ktoré som priniesla. Všimla som si, že bola skromná, nezobrala si veľa a podelila sa s ostatnými.

Všimla si si nejaký rozdiel medzi slovenskými a africkými deťmi?

Všetky deti, či slovenské či africké sú hravé - to majú určite spoločné! Životné príbehy niektorých detí sú veľmi dramatické, ale to čím si prešli je asi dôvodom k tomu, že sú vďačnejšie a tiež trošku uzavretejšie.

Videla si aj iné projekty Nadácie Integra, čo v tebe zanechalo najväčší dojem?

Najviac sa mi páčilo centrum TAPA. Deti boli milé, rozkošné. Páčilo sa mi aj posedenie so staršími dievčatami zo Štipendijného programu, s ktorými sme hovorili o životných hodnotách. Dokázali počúvať, mali aj svoj názor, dovolili mne bielej žene podeliť sa o svoj osobný príbeh.

S dievčatami pri spoločnej večeri

Veľmi ma oslovila aj fabrika na spracovanie orechov, že ponúka pracovné príležitosti a dáva stovkám žien a mužov možnosť pracovať a chytiť sa novej šance.

Andrea ty si stretla aj deti – dnes už mladých mužov, ktorých na ceste za vzdelaním a prácou podporovala tvoja sesternica s rodinou. Áno. Prekvapilo ma akí muži sa z nich stali. Každý z nich je iný. Jeden už má dieťa, pracuje, manželka študuje. Druhý je taký filozof, stráži si africké návyky. Obe stretnutia boli veľmi srdečné. Bolo úžasné vidieť tých roky posielaných 20 EUR zhmotnených. Vidieť ako už 20 EUR môže zmeniť život a dať dieťaťu šancu.

Čo by si odkázala slovenským sponzorom resp. slovenskými čitateľom?

Tí z vás, ktorí sponzorujete patríte medzi tých, ktorí ste ochotní sa deliť a to je fajn. Odporúčam vám, aby ste sa prišli pozrieť ako to tu vyzerá, ako sa tu žije a ako vaša podpora pomáha. Človeka takáto skúsenosť núti prehodnotiť veci vo svojom vlastnom živote.

nástup všetkých žiakov školy pred odchodom domov; vyučovanie sa končí vzdaním úcty vlajke, jej stiahnutím a krátkou modlitbou.

S dievčatami pri tvorení ručne robených okrasných vecí

Pracujce ženy vo fabrike

Andrea s jedným z najstarších chlapcov, ktorému slovenskí sponzori pomohli vyštudovať.