Deťi dostali obraz, ktorý sme spoločne vytvorili na Rozvojovom dni

18.októbra sme na Rozvojom dni v Tržnici vytvorili spoločný obraz. Každý mohol svojim otlačkom palca poslať pozdravy a povzbudenie deťom v domove Praise Gate. Tento krásny obraz sme počas našej cesty priniesli deťom ako sme sľubili. Deťom sa obraz veľmi páčil, bolo krásne sa pozerať na ich úsmevy, keď hľadeli na množstvo otlačkov- povzbudení a vyjadrení, že im fandíme. Obraz si zavesili na stenu do hlavnej spoločnej miestnosti.

10.deň: 18/11/2013

Ezra sa narodil v chudobnej štvrti. Jeho mama a otec boli závislí na drogách ... väčšinou šnupali lepidlá. Jeho jediné spomienky na detstvo sú hlad a bitky. Keď mal 5 rokov, utiekol z domu. Pripojil sa ku skupine chlapcov, ktorí žili blízko ulice s miestnym trhom a zeleninou. Spal v starom vreci od zemiakov pod stolom a zároveň ho používal ako úkryt pred policajtmi, ktorí hľadajú chlapcov z ulice. Žil na vyradenej zelenine a krádežiach.

Keď mal osem rokov a nemohol sa už schovať do batohu, zatkla ho polícia. Následne strávil rok vo väzení, v preplnenej celi s dospelými mužmi, tvrdými zločincami. Pravidelne bol bití väzňami a taktiež dozorcami. Jeho jedlo predstavovali útržky, ktoré dozorci nezjedli. Spomína si, že často pred tým než im dozorci odovzdali jedlo sa najskôr do hrca s jedlom vymočili, čo museli potom jesť.

Po uplynutí jedného roka, bol prepustený z väzenia. Nikdy nebol ani súd, len ho jedného dňa vystrčili z dverí. Následne sa vrátil na ulicu k svojmu pouličnému gangu, ale tentoraz to bolo trochu inak... Pár krát do týždňa chodili do parku, kde im Lucy prinášala jedlo. Krátko potom bol pozvaný žiť v detskom domove, ktorý Lucy spolu s manželomzaložila. Prvýkrát v živote mal bezpečné miesto pre životu a spánok, pravidelné jedlo každý deň a možnosť chodiť do školy. Žije v detskom domove Praise Gate s ďaľšími 37 deťmi, ktorých príbehy sú podobné tomu jeho.

Ezra má dnes 15 rokov a nastúpil na strednú školu. Keď som sa ho opýtal aké je jeho priezvisko, povedal nátov, ktorý bol typický pre kmeň Luyah, a tak som sa ho spýtal, či je Luyah. A jeho odpoveď bola: "Ja neviem z akého kmeňa pochádzam, nepoznám svoje pravé meno, neviem kedy mám narodeniny, alebo či sú moji rodičia živí, alebo mŕtvi. Myslím si, že mám sestru, ale nie som istý."

Ezra je teraz dospelý a šťastný mladý muž. Rád čítal a trénuje behanie. Keď som sa ho opýtal, čo cíti a čo si myslí, keď vidí skupinu chlapcov na ulici, odpovedal: "Ja viem, že som najpožehnanejší človek na svete."

Aj vy môžete pomôcť dieťaťu ako je Ezra adopciou na diaľku. Pomôžte dnes >>>

autor: Allan Bussard

9.deň: 17/11/2013

Dnes by som vám rada porozprávala o našej továrni Ten Senses Africa. Strávili sme v nej niekoľko dní počas našej pracovnej cesty a keďže práve končí sezóna predaja makadamových orechov, rada by som vám priblížila, ako ich spracovanie prebieha. A prečo práve o makadamových orechoch a nie kešu? Ako ste sa mohli dočítať v predošlom dni žurnála, naše stroje na kešu sa ešte len vyrábajú, preto vám nemôžem popísať spôsob ich spracovania.

Celý proces začína veľmi hlučne (neviem prečo som čakala, že to bude inak...). Triedička orechov je veľmi hlučný stroj. Je to taký inteligentný vynález, ktorý dokáže orechy „vypluť“, posunúť na ražeň a pretriediť. Celá sa pritom trasie a hrká. No nie preto, že by bola nekvalitná, ale práve to hrkanie posúva orechy na ražni stále ďalej a ďalej. Ražne sú rozdelené do niekoľkých sekcií, podľa veľkosti sita. Keď orechy vypadnú z „úst“ triedičky, padnú na najhustejšie sito. Tu prepadnú dole orechy najmenšieho priemeru a automaticky sa vysypú do zberného kýbla. Orechy väčšieho priemeru sa hrkaním a samospádom posunú na sito z väčšími medzerami a nasleduje rovnaký dej. Posledné sa vyselektujú tie najväčšie orechy, ktoré továreň predáva svojím zákazníkom za najvyššie ceny.

Orechy z kýblov sa následne vysypú do drtičky, ktorá šetrne rozbije škrupinu s čo najmenším počtom rozpolených orechov v závere. Neviem, si predstaviť, aký mechanizmus môže tak dobre fungovať. Ak by som to chcela zistiť, musela by som strčiť hlavu do stroja – no na to si ju príliš cením ☺. Zmes jedlých orechov a škrupín postupuje do zberného koša, odkiaľ ich zamestnankyne továrne prenesú na triediace stoly a ručne oddelia škrupiny od orechov.

Triedenie už rozbitých orechov je tá „najzábavnejšia“ a časovo najnáročnejšia časť celého procesu. Každý jeden orechov musí pracovníčka továrne chytiť do ruky a prezrieť jeho kvalitu – bez ohľadu na to, či patrí do veľkostnej kategórie premium alebo classic. Orech môže byť poškodený rôznymi spôsobmi. Môže byť zle vysušený a teda mäkký; môže byť plesnivý; napadnutý nejakou chorobou alebo sa vnútri môže ukrývať zakuklený hmyz. V tom prípade je orech tmavší a hmyz z neho presvitá... Nie, nepôsobí to tak nechutne, ako to znie. Takéto orechy sú vyradené ako krmné orechy pre zákazníkov, ktorí by mali o ne záujem.

Vytriedené orechy sa následne nasáčkujú do vyhovujúcej gramáže. Takto pripravené sa tepelne a vákuovo zatavia. Na krabicu s vákuovo zabaleným sáčkom orechov sa vyrazí dátum vákuového balenia a tiež špecifický písmenový kód. Ak by sa objavila nejaká sťažnosť zákazníka, dá sa jednoducho podľa kódu vystopovať, od ktorej farmárskej skupiny boli orechy v škrupine kúpené a z ktorej oblasti. Na základe tohto zistenia vieme zlepšovať kvalitu spracovania. Od tohto momentu sa začína ich tzv. shelf life – doba konzumu pred expiráciou. Ako ste si všimli, naše orechy sú výlučne fairtrade prírodné (nepražené), bez prídavkov soli a konzervantov.

Z makadamových orechov sa dá tiež vylisovať veľmi zdravý makadamový olej či makadamové maslo. Oboje sú ideálnym produktom v kozmetickom a potravinárskom priemysle. To je v súčasnosti naša najbližšia méta – získať stroj, ktorý by dokázal tieto sekundárne produkty z orechov vytiahnuť.

Môj veľký obdiv patrí pracovníčkam v továrni. Všetky musia mať povinne oblečené ochranný pracovný kostým, aby nekontaminovali čerstvý produkt. Ochranný odev je z hustej modrej tkaniny, ktorá v 30°C horúčavách veľmi nedýcha... Mala som ho na sebe oblečený len počas prehliadky, ale stačilo mi. Keď je sa slnko na poludnie oprie do plechovej strechy, nepomôže ani prievan ani ventilátory. Všetky zamestnankyne pracujú v továrni 8 hodín denne a z ich príjmu živia nielen svoju rodinu, ale veľa krát aj rodinu svojich bratov a sestier, prípadne rodičov. Nemôžu si dovoliť prísť o tento príjem – aj keď je nadobudnutý tvrdou prácou. Klobúk dole!

8.deň: 15/11/2013

Súčasťou projektu na rozvoj produkcie kešu orechov v Keni je aj nákup nového zariadenia na spracovanie tejto suroviny. Naša existujúca továreň sa doteraz sústredila iba na produkciu makadamových orechov, ktoré potrebovali úplne iné vybavenie ako kešu. Takže veľkou časťou rozpočtu, ktorý nám schválil náš donor Slovak Aid, bolo zabezpečiť strojové vybavenie pre novú trhovú komoditu. Afrika, alebo aspoň jej chudobná časť, je úplne iný svet. Veľa produktov je do Kene importovaných a málo domácich produktov sa vyrába a vyváža. Preto nákup kvalitných výrobkov (euro-amerického štandardu) je tu dosť problém. Keď niekto na Slovensku potrebuje kúpiť stroj, vyhľadá si na internete firmu, ktorá konkrétne stroje vyrába, pozrie si ich katalóg, technickú špecifikáciu, nechá si urobiť cenovú ponuku a vyberie si produkt, pre ktorý sa rozhodol. Za dodanie výrobku, jeho transport a inštaláciu zodpovedá dodávateľ. Takýto proces nákupu v Afrike je skôr výnimočný – no určite nie bežný. Bežný podnikateľ lokálneho významu sa snaží šetriť náklady a stroje si necháva vyrábať „na mieru“ u lokálneho majstra, ktorý pracuje väčšinou na vidieku pod prístreškom z vlnitého plechu v 3OºC horúčave so základným vybavením.

Dnes sme sa teda išli pozrieť na naše stroje do obce, ktorá leží niekde v buši medzi Nairobi a Mombasou. Cesta bola hrboľatá a prašná. Trvalo nám dve hodiny, kým sme sa z Malindy (najbližšieho mestečka) dokymácali na miesto výroby našich strojov. U miestneho majstra sme pred časom objednali výrobu boilera, vysokotlakého vodného ostrekovača a stolov s pákovou rezačkou na otvorenie orechovej škrupiny. Keď sme prišli k nemu, všetko náradie mal rozložené vo svojej dielni z plechu vrátane rozrobených strojov. Privítal nás jednoduchý človek s pevný stiskom ruky a širokým úsmevom na tvári. A hneď nám začal ukazovať, ktoré diely budú tvoriť výsledný produkt, keď ich spojí dokopy. Naozaj, väčšina toho plechu a hliníka, čo ležala na červenej hline v spleti ďalších kovov patrila našej zákazke. Očividne sme majstra zastihli uprostred celého výrobného procesu a prisľúbil nám, že stroje budú hotové do cca 10 dní! Teraz, už vieme, že keď 25.novembra pôjde náš lokálny partner do Lamu, Kilifi a Malindy školiť pestovateľov v inovatívnych pestovateľských technikách, zastaví sa aj po hotové mašinky na spracovanie kešu orechov.

S povzbudením do ďalšej práce sme si na záver potriasli rukami – s rovnako pevným stiskom ako na začiatku – a nasadli sme do auta v smere do Nairobi. Neprešli sme však ani 100 metrov, keď sa nám pokazilo auto. Mali sme vybitú autobatériu. Už som sa videla nocovať niekde v buši. Prišiel nás však zachrániť náš majster a auto nám behom pár minút opravil. Uľavilo sa mi. Naštartovali sme a po nejakých dvoch hodinách sme sa dostali opäť na hlavný cestný ťah z Mombasy do Nairobi. Ešte v živote som nevidela toľko nákladných áut v jednom jazdnom pruhu. Išli za sebou ako mravce a nemali konca až do Nairobi. „Tak to bude ešte dlhá cesta“, povedala som si a zavrela okienko, aby nám do auta nešli výfukové plyny.

8.deň: 15/11/2013

Monika a Janine odišli naspäť na Slovensko a ja by som vám dnes rada predstavila novinky z rozvojového projektu Nadácie Integra, ktorý sme odštartovali toto leto v Keni. Jedná sa o projekt produkcie kešu orechov, z ktorého bude profitovať 2000 pestovateľov z oblasti Lamu. Pri našej poslednej návšteve Kene v auguste sme sa stretli s farmármi a projekt im predstavili. Už vtedy bolo zjavné, že od našej spolupráce majú vysoké očakávania a dúfajú, že tento investičný projekt im konečne prinesie dôstojný život. Ich očakávania preto nechceme sklamať, no zároveň vieme, že úspech bude prichádzať postupne.

S predstaviteľmi družstva Lake Kenyatta Cooperative sme sa teraz stretli v horúci vlhký novembrový deň priamo v ich skromnej kancelárií. Našim cieľom bolo uzavrieť zmluvu o odkúpení prvej várky orechov, ktorá bude k dispozícií v decemri/2013 - januári/2014; práve vo vrchole sezóny. Pestovatelia boli veľmi dlho zvyknutí na nízke ceny za produkciu, do ktorých ich tlačili makléri. Mnoho ton orechov išlo v minulosti do odpadu len z toho dôvodu, že pestovatelia nemali prístup na trh a nemali zákazníkov, ktorí by odkupovali ich úrodu. Zároveň ich motivácia niečo pestovať za tak nízku protihodnotu klesala. Výhodou maklérov aj napriek tomu, že ponúkajú farmárom šialene nízke ceny, je platba na ruku v hotovosti. Prísľuby týmto jednoduchým vidieckym mužom nič nehovoria. Keď už sa podujmú na spoluprácu, chcú vidieť výsledky (peňažnú odmenu) ihneď. Ich akútnym problémom je to, či budú môcť uživiť rodinu dnes – nie zajtra. Zajtra už môže byť neskoro. O to viac nás preto príjemne prekvapil riaditeľ Lake Kenyatta Cooperative, keď nám s úsmevom na perách oznámil, že podmienky zmluvy o budúcej spolupráci prijímajú. Naše minimálne ceny, ktoré sme im ponúkli pod značkou Fair Trade sú dvoj násobne vyššie, ako tie od maklérov a neklesnú pod túto hranicu ani pri výkyvoch na trhu. Navyše pestovatelia budú môcť čerpať výhody Fair Trade sociálnych prémií, z ktorých si budú môcť vybudovať školu, zdravotné stredisko, vyhĺbiť studňu, či vystavať obecnú infraštruktúru. A my sa postaráme o to, aby sa ich úroda predávala.

Garancia minimálnej výkupnej ceny aj sociálne prémie vyplývajú z členstva vo Fair Trade a sú pre obe strany záväzné. Ten Senses Africa ako podnikateľský subjekt Nadácie Integra sa zaväzuje, že sociálne prémie pestovateľom vyplatí ako podiel z predaja a pestovatelia sa zaväzujú organizácií Fair Trade International, že prémie, ktoré dostanú, použijú na rozvoj svojej komunity. Kiež by sme získali viac nadšených podnikateľov, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do rozvoja Afriky. Tento kontinent má vysoký potenciál a šikovných ľudí, ktorí si zaslúžia dôstojný život.

7.deň: 14/11/2013

Stretli sme sa vo veľkej murovanej budove, ktorá je súčasťou Huduma školy. "Huduma" v svahilčine vyjadruje pojem spolupráce, keď komunita na niečom spoločne pracuje. Deti, ktoré patria do nášho SPK projektu a navštevujú školu Huduma, pochádzajú zo slumu Kawangware. Je to ďalší zo stovky slumov v Nairobi. Rodiny z tohto slumu žijú zväčša v jednoizbových chatrčiach z vlnitého plechu, či hliny. Je na bežnom poriadku, že ľudia v slume nemajú prístup k elektrine a vodu musia nosiť ručne zo vzdialených miest. Deti žijú so svojimi rodinami, no rodinní príslušníci nemajú prostriedky na zaplatenie školských poplatkov. Dary slovenských sponzorov sú určené na školské poplatky, uniformu, knihy a školskú stravu v Huduma škole. Deti sa potešili našej návšteve, ktorú sme strávili pri rozhovoroch a písaní listov, ktoré vám obdržíte v decembrovej pošte.

Pre Janine a Moniku bol dnešný deň v Keni posledným. Nočným lietadlo smerujú späť na Slovensko. Po ostatné dni vás o služobnej cesty bude informovať kolegyňa Viktória, ktorá je projektovou manažérkou Nadácie Integra.

6.deň: 13/11/2013

Chudoba je komplexný problém a potrebuje sa k jej riešeniu pristupovať komplexne. Aj preto Nadácia Integra realizuje vzdelávacie a podnikateľské riešenia pre odstránenie chudoby prostredníctvom:

1. Vytvárania podnikov, ktoré majú vysoký sociálny a komunitný dopad

2. Investovania do zručností miestnych obyvateľov a tým pomáha naplniť ich potenciál

Takýmto projektom je aj fabrika na spracovanie makadámových orechov. Návštevu tohto projektu vám prinášame v podobe krátkeho videa.

V tomto istom čase je druhá polovica nášho tímu na návšteve regiónu Lamu vo východnej Keni, kde sa rozbieha projekt „kešu projekt. Viac sa o týchto projektoch môžete dočítať tu a tiež tu.

---

5.deň: 12/11/2013

Utorkové doobedie sme s deťmi z TAPA centra vyrábali pohľadnice, ktoré si nájdete vo svojej vianočnej pošte. Pri toľkých deťoch doobedie skutočne preletelo.

Prišiel čas obeda. Bol to bežný školský obed a bol veľmi chutný. Chapati s kapustou. Esther piekla chapati už od šiestej rána. Prvý krát som jedla varený obed bez príboru. Sledovala som ako si deti odtrhli kúsok „placky“ – chapati a nabrali si ňou nasladlú kapustu. Opakovala som po nich, až kým tanier nebol prázdny.

Jedlá, ktoré jeme sú pomerne jednoduché – ryža s fazuľami, zemiaky s ryžou a kapustou, chapati s kapustou. Ešte stále očakávame najtypickejšie jedlo, ktorým je ugali. Pripravuje sa z kukuričnej múky, vody a soli. Recept je jednoduchý: do vriacej vody sa nasype kukuričná múka a dochutí sa soľou. Po uvarení sa niekoľko krát poriadne premieša. Len málokedy sa chudobným keňanom pošťastí dať si ku kaši mäso, preto sa najčastejšie zajedá fazuľami či zeleninovými omáčkami.

Veľmi obľúbenou pochúťkou sú vyprážané trojuholníky z chrumkavého cesta . Niekedy sú plnené mäsom alebo zeleninou, no zvyčajne sú prázdne. Ako dezert sa podáva ovocie ako banány, melóny, mango, ananás.

Zaujímavosťou pre nás aj doprava. Keďže Keňa bola britskou kolóniou, jazdí sa na ľavej strane cesty, šofér v aute sedí na pravej strane. Toto v nás neustále vytvára pocit, že jazdíme v protismere. Dnes podvečer to na jednom kruhovom objazde ani nebol pocit, skutočne išiel matatu – miestny minibus, oproti nám. Matatu nejazdí podľa cestovného poriadku. Naštartuje vtedy, keď sa úplne zaplní. To znamená, že na uliciach stoja veľké skupiny ľudí a čakajú na matatu. Môže sa stať, že čakáte celé hodiny a nakoniec sa do matatu nezmestíte....

Šofér nám povedal, že keby sme chceli v Nairobi jazdiť podľa našich slovenských pravidiel, tak sa nikde nedostaneme. Každý si tak nejak preráža cestu sám. V jednej križovatke sme skutočne nechápali aké pravidla cestnej premávky tam platia, na čo šofér znova poznamenal, že žiadne....jednoducho sa vtlačíte. Jazdia tak všetci, autá premávajú nonstop a pomedzi ne si razia cestu chodci... cítite sa ako na reťazovom kolotoči v jeho najväčšej rýchlosti.....

Čo neuniklo našej pozornosti je nedostatok pitnej vody. S vodu sa narába veľmi šetrne. Dokonca aj z kohútikov voda tečie veľmi pomalým prúdom. Keď sa na chvíľu zamyslíte, koľko vody ste už dnes spotrebovali? Nehovorím len o tej, ktorú ste pili, ale ktorou ste sa sprchovali, umývali riady, autá.... Pitná voda v Keni nie je samozrejmosťou. Bežne stretávame autá s cisternami s nápisom „clean water“. Prevážajú ju na miesta, kde voda nie je. Táto voda sa samozrejme kupuje. My si tú svoju pitnú vodu tiež kupujeme.

Poobede sa nám podarilo ešte raz navštíviť Štipendijný program. Mali sme pre sedemročného Kingstona prekvapenie. V aute sme viezli jeho slovenského sponzora. Ale o tom viac na budúce......

*Vyššie popísané skúsenosti majú priblížiť kultúru krajiny, v ktorej Nadácia Integra pôsobí. Výdavky tejto služobnej cesty sú pokryté z iných zdrojov než zo zdrojov Malaika sponzorov.

4.deň: 11/11/2013

Turistický sprievodca odporúča v Keni navštíviť miesta ako je safari, žirafie centrum, národný park, múzeá či prírodné jazerá. Slum Kibera sa na tomto zozname nenachádza. My sme dnes v ňom boli.

V údolí o rozlohe 2,5 km² žije okolo 1 milión ľudí. Obrazy, ktoré sme videli sa nedajú opísať. Jednoducho, videli sme iný svet. Obydlia sú vlastne chatrče postavané z vlnitého plechu alebo červenej hliny. Vchodové dvere sú zo záclon. Väčšina chatŕč má len jednu obytnú miestnosť, v ktorej žije celá rodina. Tu sa varí, žije aj nocuje zároveň. Pomedzi chatrče v uzučkých uličkách pretekajú stoky plné odpadkov. Odpadky sú všade. Cestičky sú bahnité. Všade sa šíri pach, ktorý je miestami až neznesiteľný. Toalety sú len verejné a aj za ne sa platí. Vodu sa kupuje len na určitých miestach. V čase, keď sme slumom prechádzali nebol nikto ani pri vode ani pri toaletách, takže ak by sme ich chceli práve vtedy použiť, mali sme smolu...... Podmienky, v ktorých sa tu žije, vôbec nie sú vhodné pre život.

Voľne sme fotiť nemohli. Bolo to príliš nebezpečné, mohli by sme byť v zápätí okradnutí. Pár fotiek, ktoré sme nakoniec spravili sme robili narýchlo a v strese. Foťák bol po celý čas zamaskovaný v taške nášho sprievodcu. Boli sme dve, no mali sme so sebou až troch keňských sprievodcov. Oni poznali všetky tie úzke uličky, ktoré sa prepletali a tvorili jedno veľké bludisko. Chránili nás vpredu aj vzadu a často pripomínali, že sa musíme hýbať, ísť ďalej, aby sme príliš nepriťahovali pozornosť a nevystavili sa nebezpečiu.

Mali sme nasmerované k Cynthii. Dievčatku, ktoré je v našom sponzorskom programe TAPA centra. Vďaka tomu, že má sponzora, Cynthia sa každé ráno vystrojí a ide do školy. Tu trávi svoj deň v bezpečnom a čistom prostredí. Tu sa vzdeláva a hoci má pred sebou ešte veľa rokov štúdia, má nádej na lepšiu budúcnosť. Vďaka vzdelaniu má výhliadku nájsť si prácu a žiť inak. Cynthia žije v domácnosti s rodičmi, mladšou sestrou a sesternicou. Otec nás veľmi milo privítal, mama bola v práci. Odovzdali sme list od sponzora, doniesli tašku jedla, porozprávali sa trošku o živote a v závere sa pomodlili za celú ich rodinu.

TAPA centrum, kde sme dnes strávili doobedie a kde sa ešte aj zajtra vrátime, poskytuje starostlivosť a vzdelávanie (predškolské a 1-3. trieda zš) viac než 100 deťom z Kibera slumu. Výnimočnosť tohto projektu je v tom, že deti sem prichádzajú už vo veku 2,5 roka. Už od útleho veku sú zaradené do vzdelávacieho systému a sú tiež vedené k hygienickým návykom a k zodpovednosti, ktorú by na ulici nenašli. Veľký obdiv patrí učiteľkám, ktoré sa deťom venujú. Hlavná učiteľka Evelin pozná osobne rodinnú situáciu každého dieťaťa a tiež každé dieťa po mene. Spomínala som, že ich je viac než 100, však? Celý personál TAPA centra robí výbornú prácu a sme radi, že spolu s vami, slovenskými sponzormi môžeme zlepšovať kvalitu života detí zo slumu už teraz, no zároveň zlepšovať výhliadky na ich život v budúcnosti.

*meno dieťaťa kvôli ochrane zmenené.

3.deň: 10/11/2013

Vitajte v Štipendijnom programe – KARIBU!

Väčšinu detí z tohto projektu poznáme už viac ako desať rokov. Z detí sa stali školáci, neskôr stredoškoláci a dnes už mnohí z nich končia svoje vzdelanie a osamostatňujú sa.

Jackie* je jednou z nich. Prišla medzi nás až v neskoré poobedie. Bola totiž v práci. Po ukončení strednej školy sa jej zázrakom podarilo získať miesto v jednej z najluxusnejších reštaurácií, ktorá sa nachádza v štvrti, kde žije bohatšia sociálna vrstva obyvateľstva. Neďaleko odtiaľ si našla podnájom a v práci v rámci zaúčania rotuje na viacerých pracovných pozíciách. Sme na ňu veľmi hrdí!

O takejto budúcnosti snívajú milióny Keňanov - mať šancu študovať a následne si nájsť prácu. Pri 50% nezamestnanosti je to poriadna výzva. Jackie by sa nedostala tam, kde je, keby nemala podporu sponzora vo finančnej aj psychickej podobe.

Pokiaľ ide o extrémnu chudobu, mnoho výskumov preukázalo, že vzdelanie je jednou z najlepších investícií. Vzdelanie dáva deťom dáva šancu nájsť si prácu, osamostatniť sa a uvoľniť sa z drvivého zovretia beznádeje.

Dnes sme v SPK stretli niekoľko detí resp. mladých dospievajúcich, ktorí stoja na tejto križovatke života. Veríme, že sa nám spoločne podarí pomôcť ešte mnohým deťom z ulice získať vzdelanie a stať sa v živote úspešnými. 

*meno dieťaťa zmenené

2.deň: 9/11/2013

Zdalo sa, že nás šofér vyložil uprostred ničoho.....

Rýchlo bolo jasné, že pre deti, ktoré donedávna žili na uliciach v Nairobi je múdre, aby ich nový domov stál na mieste, kde sa nemôžu vrátiť k starému spôsobu života.

Dnes sme navštívili detský domov Praise Gate. Vedúci projektu Allan a Lucy poskytujú v Praise Gate starostlivosť a prístup k vzdelaniu 37 deťom. Najmladšie dieťa v projekte malo 4 roky, najstaršie 18. Lucy s nami zdieľala svoj nie jednoduchý životný príbeh, začiatky ich práce a silné volanie pomôcť opusteným deťom. Niektoré z nich žili na ulici, niektoré boli svojimi matkami opustené v nemocnici hneď po pôrode. V začiatkoch tieto deti navštevovala jeden krát do týždňa priamo na ulici a nosila im jedlo, ktoré podávala každému osobne. Ako deti spoznávala, uvedomila si, že potrebujú viac než jedlo. Potrebujú dennodennú starostlivosť, potrebujú bezpečné miesto, potrebujú ľudí, ktorí ich budú viesť životom, ktorých môžu nazývať mama a otec. A tam niekde sa začalo hľadanie pozemku, stavba detského domova a zaraďovanie detí do školského systému.

Materiálnych potrieb je v Praise Gate viac než dosť. Ale ako Lucy vraví, vzdelanie je na prvom mieste. Deti potrebujú ísť do školy. Potrebujú získať vzdelanie a zručnosti, aby raz mohli stáť pevne na svojich vlastných nohách. Nie všetky deti dnes boli „doma“. Mnohé z nich sú už v stredoškolskom veku a tak boli na internáte. Vrátia sa na budúci týždeň, kedy väčšina detí bude mať voľnejšie dni. Nie však žiaci ôsmej triedy. Tí majú pred sebou štátne skúšky, na základe ktorých sa posunú na strednú školu. Všetkým im držíme palce!

Deti boli vskutku úžasné! Napriek ťažkému osudu, ktorý za sebou majú, boli prívetivé, otvorené, disciplinované a veľmi spontánne nadväzovali kontakt. Keňania veria, že spev je forma obdarovania a tak nám hneď na začiatku darovali pieseň.

Po obede bol čas na odovzdanie listov. Deti si nesmierne vážia, že tam niekde 6000 km od Nairobi je niekto, kto na nich myslí, kto si zoberie čas im napísať a povzbudiť ich. Dodáva im to sebahodnotu , vôľu a chuť ísť ďalej. Mrzelo nás, že nie každé dieťa dostalo od svojho sponzora list. Pre všetkých sme však mali niečo nové...bolo to športové vybavenie darované od našej slovenskej sponzorky. Deti sa tešili, že môžu hrať volejbal, futbal, freesbe. Noel za nami prišiel niekoľko krát a povedal, že je taký šťastný, že sa majú s čím hrať.

Posielame vám srdečné pozdravy od vedúcich projektu, Lucy a Allana, a poďakovanie za každý finančný dar, na základe ktorého môže pomoc deťom v Praise Gate pokračovať.

1.deň: 8/11/2013

Na nairobskom letisku sme pristáli v skorých ranných hodinách. Keňa nás privítala príjemným počasím a nádhernou zelenou prírodou. Nechceli sme premeškať ani chvíľu a tak sme hneď po raňajkách nasadli do auta a nasmerovali do projektu školy sv. Anny. Učitelia a deti nás privítali s otvorenou náručou. Kým p. riaditeľ Bussard mal stretnutie, my sme sa spolu s Timothym, zástupcom školy, vybrali do terénu za deťmi.....

Prišli sme práve v čase, keď triedy skončili doobedné vyučovanie a žiaci sa chystali na obed. Podávala sa ryža s fazuľami. Jedáleň bola preplnená, no disciplína detí bola výnimočne príkladná.

Poobedné hodinové voľno deti strávili na ihrisku a pobehovaním po vonkajšom areály školy. Nesmelo sme sa zoznamovali. No netrvalo dlho, deti stratili ostych a my sme ich pomaly všetky poznali po mene, ochotne nám spievali svoje obľúbené piesne, tancovali a pózovali pred fotoaparátom.

Poobedné hodinové voľno deti strávili na ihrisku a pobehovaním po vonkajšom areály školy. Nesmelo sme sa zoznamovali. No netrvalo dlho, deti stratili ostych a my sme ich pomaly všetky poznali po mene, ochotne nám spievali svoje obľúbené piesne, tancovali a pózovali pred fotoaparátom.

Keďže futbal je v Keni jeden z najobľúbenejších športov, chlapci sa veľmi potešili aj novej futbalovej lopte, ktorá im bola darovaná jedným slovenským sponzorom.

Návštevu sme ukončili posedením pri keňskom čaji (čierny čaj luhovaný v sladkom mlieku) v domácnosti vedúceho projektu. Sme radi, že sme sa opäť mohli utvrdiť v tom, že naši africkí partneri v škole sv. Anny sú čestní ľudia, ktorí svoju prácu robia s láskou a nasadením.