Martin, ktorý už dlho sponzoruje Kingstona, navštívil viaceré naše partnerské školy v Keni. V rozhovore sa s nami podelil o zážitky a skúsenosti, ktoré si so sebou priniesol...

Asi najsilnejší zážitok bol v škole TAPA v slume Kibera, keď nastúpené deti na školskom dvore spievali pesničku "AIDS AIDS why did you take my mum and dad" (AIDS, prečo si mi zobral maminu a tatina). Vidieť 5, 6 ročné deti, ako toto spievajú je veľmi silny zážitok. Najprv som nerozumel, prečo učia deti takéto veci, ale dnes mi je jasné, že sa potrebujú naučiť žiť v prostredí, ktorého AIDS je neoddeliteľnou súčasťou. Aby tomu rozumeli, dokázali sa tomu vyhnúť, nezačali odsudzovať nakazených a poprípade sa raz aj aktívne podieľali na boji s touto zákernou chorobou. Je nutné, aby sa s tým naučili žiť.

Pri návšteve ženy, ktorá žila v Kibere, v diere o veľkosti 2x2 metre, nakazená AIDSom, som mal možnosť vidieť, aký tažký môže byť život pri nepochopení súvislostí. Rozprávala nám totiž príbeh o jej manželovi, ktorý ju nakazil a pri zistení, že je chorá ju vyhnal z domu. Nebol si schopný priznať, že on je chorý a namiesto toho, aby sa liečil a nešíril chorobu, sa k realite otočil chrbtom a šíri HIV ďalej. Nechal napospas osudu nielen svoju ženu, ale aj svoje deti.

Lenže AIDS je len jeden z problémov, ktoré deti majú. Veľmi veľa ich vyrastá bez rodičov, na ulici. A pre mňa bolo ťažké stráviť fakt, že veľakrát to nieje jedlo, čo im chýba. Nie domov, alebo strecha nad hlavou je to prvé, čo postrádajú, ale práve lásku, niekoho od koho budú cítiť, že im na nich záleží. Až potom prichádzajú na rad hygienické návyky, jedlo, dom a vzdelanie. Potrebujú porozumenie a povzbudenie.

Bolo to vidieť na všetkých deťoch, ktoré som stretol. Stačilo s nimi stráviť nejaký čas a veľmi rýchlo si vytvorili väzbu na človeka. Ako keby hľadali oporu, niekoho na koho sa možu spoľahnúť, niekoho, kto ich bude mať rád. Keď som stretol prvýkrát Kingstona bol som ho odprevadiť zo školy späť domov. Cestou som ho držal za ruku nakoľko sme prechádzali aj cez 2 cesty. Kým sme prešli krátku vzdialenosť až na dvor k ostatným deťom správal sa ku mne už nie ako k človeku, ktorého nikdy nevidel, ale ako keby ma poznal roky. Zdalo sa, že som si dokázal získať jeho dôveru veľmi rýchlo.

Verím, že je to práve preto, že každé dieťa potrebuje mať počas celého detstva svojho rodiča, niekoho na koho sa môže spoľahnúť, niekoho kto mu pomôže v zložitom svete, niekoho, kto tomu svetu rozumie. Blízkeho človeka, ktorý ho bude mať rád a kým dospeje bude ho za ruku viesť životom. To je to, čo im chýba.