Postupne spoznávame život v Afrike. V pondelok dopoludnia, po priateľskom zvítaní sa s personálom centra BoH nás hostitelia sprevádzajú na návštevu dvoch rodín z miestneho slumu. Je hneď za bránou centra. V oboch rodinách sú deti, ktoré navštevujú školu v centre a podporujú ich slovenskí sponzori.

Nasadáme do auta a spoza skla sledujeme dianie v slume. Je plný ľudí, prechádzajú sa, posedávajú, bosé a ufúľané deti behajú kade tade a hrajú sa. Míňame pouličné obchodíky s rôznym zameraním, viacerí ponúkajú drobný tovar či ovocie. Zastaneme na kraji blatistej cesty a vystupujeme. Naši sprievodcovia nás vedú uzučkou uličkou pomedzi chatrče až na miesto, kde býva osamelá matka so šiestimi deťmi.

Okamžite vyvolávame rozruch. Za nami beží húf detí, chytajú nás, smejú sa, zdravia nás. Je ťažké predstaviť si, že toto špinavé miesto plné odpadkov a múch je ich domovom. Pred ošarpanou chatrčou z plechu nás čaká žena stredného veku s bábätkom na rukách. Ostýchavo nám podá ruku a pozýva nás dnu. Dozvedáme sa, že je HIV pozitívna. Sedíme v ponurej miestnosti bez elektriny s hlinenou dlážkou a malým otvorom miesto okna. Izba s plochou najviac 12 metrov štvorcových je predelená roztrhaným závesom, za ktorým je jednoduchá posteľ. „Ako tu všetci spia“, premýšľame. Vraj je to bežné. Posteľ slúži všetkým a kto sa nezmestí, spí na holej zemi pod posteľou. Väčšinou deti.

Návšteva druhého domu je podobná. Opäť počúvame ťažký príbeh, máme pred očami život plný bolesti a beznádeje. Vonku sa v blate hrajú deti, chcú sa s nami fotiť a nadšene si pozerajú snímku. Plní dojmov sa vraciame do centra, kde nás už čakajú učitelia. Zoznámime sme sa, hovoríme o programe, ktorý nás čaká, o systéme vyučovania. Pozrieme si škôlku, školu, tréningové a praktické učebne s počítačmi, dielne so zverákmi, šijacimi strojmi i veľkými krosnami na tkanie kobercov. Všade vidno veľký kus práce a nasadenia. Stretáme sme sa aj s deťmi slovenských sponzorov, ktorým odovzdáme listy.  So záujmom ich čítajú, tí menší si skúmavo prezerajú obrázky, fotografie.

„Čo je toto?“ padne po chvíli otázka.

 „Snehuliak. Vieš, v našej krajine býva v zime sneh. Je mäkký, studený a dajú sa z neho robiť rôzne veci.“

„Ako z plastelíny?“

„Skoro ako z plastelíny, len sneh je vonku, padá z oblakov a topí sa“.  

„A táto biela guľa je čo?“

„Guľa, z ktorej sa postaví snehuliak. Potrebuješ tri. A vedľa sú sánky, dá sa na nich voziť, ťahať, jazdiť dolu kopcom. Sú šmykľavé. Pre deti je to veľká zábava“.

„Aha, ja zasa rád hrám futbal.“

Projekt realizujeme s podporou SlovakAid. Ďakujeme.